“bezOČIvci”

 

Oči. Brána do duše. Zmysel, ktorým vnímame všetko navôkol. Umožňujú nám videnie svetla, farby a tvaru telies a priestorovú orientáciu. Vnímame nimi krásu tohto sveta. Ale zamyslel sa niekto z nás nad tým, čo by bolo, keby nie sme obdarení týmto zmyslom? Čo by ste robili, keby namiesto lúky plnej kvetov vidíte len čiernu tmu? Keby nepoznáte svet podľa farieb ale len podľa hmatu a tvarov?

Osud nás zaveje do rôznych situácii. A tak aj ja som sa počas vysokoškolskej praxe ocitol na Krajskom stredisku Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska v Nitre v spoločnosti vždy veselých tých, ktorí sa snažia pomôcť ľuďom bez zraku. Vďaka nim viem, aké je to “pozerať” film pre nevidiacich, naučil som sa chodiť po schodoch zo zavretými očami, viem hrať “Človeče, nehnevaj sa!” po hmate, dokonca viem prečítať pár znakov v Brailovom písme. Viem aké je to vrhať pod kolesá aut len s ochranou bielej paličky. A to vám poviem, že nie je sranda, keď vám prebehne pred nosom auto vo veľkej rýchlosti. Spoznal som svet bez očí. Síce len na chvíľku.

A možno práve vtedy medzi týmito ľuďmi mi napadla myšlienka stvárniť tento svet umeleckou formou. Formou fotografie upozorniť na to, že tu žijú ľudia, ktorí nás nevidia. Neposudzujú náš zovňajšok, ale vidia len a len to, čo je v nás. Ľudia, ktorí sú pri niektorých činnostiach odkázaní na cudzie oči. Poviete si “Prečo fotky? Veď tie nevidiaci nevidia!” Lenže oni nepotrebujú sa naučiť žiť s nami. Oni to vedia.

…to be continued…

…snáď…

This entry was posted in Albumy, Články. Bookmark the permalink.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

You may use these HTML tags and attributes: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>